Médiami preexponovaná pandémia nemôže ohroziť Cirkev, hovorí kňaz Martin Šafárik
Cirkvi boli ešte minulou vládou vyzvané k dočasnému zastaveniu verejných bohoslužieb, na čo biskupi Katolíckej cirkvi promptne reagovali. Pre mnohých šok, nepredstaviteľná zmena a prehnané opatrenie. Čo si o celej situácii s odstupom času myslí Mgr. Martin Šafárik, katolícky kňaz a šamorínsky kaplán, nám prezradil v rozhovore.
Katolícky kňaz vo svojich odpovediach priznal, že zákazu verejných bohoslužieb spočiatku neveril. Nemyslí si, že súčasná pandémia je Boží trest a prezradil, čomu sa venuje na sociálnych sieťach, ako aj to, prečo sa podľa neho príroda búri.
Ako ste osobne prežívali rozhodnutie biskupov zakázať verejné pobožnosti?
Prirodzene, všetci sme si najskôr mysleli, že je to nejaká novinárska kačica, ale keď sme si prečítali správu priamo na TK KBS, vedeli sme, že je to ozajstné rozhodnutie našich otcov biskupov. Teraz s odstupom času sa človek okolo celej veci všeličo dozvie. Jedno je ale jasné. Katolícki biskupi chceli svojím rozhodnutím (prijať opatrenia proti nákaze) chrániť im zverený veriaci Boží ľud, vedomí si svojej zodpovednosti pred Bohom. Otázka je, či postupnosť nariadení bola zo strany štátu voči Cirkvi práve najkorektnejšia (začalo sa nami ako prvými…). Uvidíme, ako sa to bude ďalej vyvíjať pod vedením novej vlády.
Ako teda vnímate komunikáciu vlády s cirkvami?
Toto je otázka nie na mňa bežného kňaza v pastorácii, ale na otcov biskupov. Ja nerobím v oblasti mojej kňazskej služby to, čo prikazuje premiér či ktokoľvek iný. Robím to, čo mi povie môj ordinár, teda diecézny biskup. Jemu a jeho nástupcom som doživotne sľúbil poslušnosť a nie svetskej autorite. S tou komunikujú naši najvyšší predstavení. Oni rozhodnú či zachovať, alebo nezachovať ich návrhy a toto stanovisko je pre mňa smerodajné. Ostatné si iba vypočujem. Biskupi si pred Bohom budú zodpovedať, či ich rozhodnutia voči nám kňazom a veriacemu ľudu boli správne, a ja si budem zodpovedať, či som ich rozhodnutia dôsledne zachoval. Taká je u nás postupnosť už 2000 rokov.
Je sv. omša cez médiá podľa vás legitímna? Ako by ste to ľuďom vysvetlili? Má to zmysel?
Samozrejme, každý úprimný prejav našej možnej zbožnosti má zmysel. Tak ako sme povinní zadosťučiniť 3. Božiemu príkazu, rovnako sme povinní zadosťučiniť aj 5. Keďže spôsob zachovania Božieho príkazu svätiť sviatočný deň určila svätá Katolícka cirkev v jednom z piatich cirkevných príkazov týkajúcich sa našej nábožnosti, rovnako tá istá autorita, môže v toku dejinných udalostí zmeniť ich znenie alebo ich čiastočne upraviť (doplniť) aktuálnym požiadavkám. Rovnako od nich môže veriacich úplne dišpenzovať. To sa stalo v týchto dňoch.
V prípade Božích príkazov, takúto kompetenciu už nemá, lebo DESATORO je dané navždy a tak, ako nám ho zveril sám Stvoriteľ cez Mojžiša, potvrdzujúc jeho nemenné znenie aj samotným Kristom.
Preto v tejto veci pamätajme na slová sv. Faustíny Kowalskej: “Poslušnosť voči predstaveným bola vždy zo strany Boha veľmi vysoko hodnotená.” Píše sa to v jej denníku. Nie nadarmo je poslušnosť od nepamäti jeden z troch hlavných rehoľných sľubov. Tiež nás môže povzbudiť výrok sv. Filipa Nériho. “Rob, čo môžeš.” Boh od nás nikdy nežiada nemožné.
Ako sa má teda doma človek správne zúčastňovať svätej omše?
Správnu účasť na sv. omši u nás doma pred obrazovkou prezrádza samotná forma, ktorú zvolíme. Ak si chceme z vysielaného slúženia Eucharistie vziať duchovne čo najviac, tak je zrejmé, že také sprievodné javy, aké máme pri sledovaní napr. zábavného programu (poloha nášho tela na sedačke, komentovanie, jedlo, oblečenie, či iná činnosť) má byť adekvátna obsahu a posolstvu, ktoré nám je prostredníctvom kresťanských relácií cez televíziu či rozhlas umožnené.
Ako vyzerá život počas prísnych karanténnych opatrení vo Vašej farnosti?
Isteže nielen chrámy, ale aj ulice sa vyprázdnili, no robíme všetko preto, aby sme dovoleným a bezpečným spôsobom Pána Ježiša prinášali v čo najväčšej možnej miere. Sv. omše, adorácie, pobožnosti aj katechézy pre deti vysielame online. Spovedáme v otvorenom priestore a sv. prijímanie rozdávame pred kostolom v zachovaní potrebných odstupov.
Osobne som niekoľkonásobne zvýšil svoju aktivitu na sociálnych sieťach. Okrem duchovných aktivít prinášam aj aktuálne informácie o mojom novom psíkovi a našom vzťahu. Snažím sa tak najmä opusteným a starým ľudom aj cez toto krásne Božie stvorenie priniesť trošku rozptýlenia a dotyku so životom prúdiacim v prírode a úžasnej zveri. Je to oblasť, ktorej každý rozumie a má k nej vrodený cit. Ak k nej pristupujeme s čistým srdcom a pokorou, môže nás veľmi veľa naučiť. Napokon pozitívne dopady COVID-19 vidím (a nielen ja) aj v tom, že sme “odľahčili” prírodu od nášho často tak nešetrného, až devastačného, chovania sa voči nej.
Sledujeme teda akúsi “modernú cirkev”. Vami spomínané online prenosy aj biskupi na telefóne atď. Z čoho všetkého môžu teda ľudia čerpať, keď je chrám zatvorený?
Najdôležitejšie je povedať, že Boh je všadeprítomný. Kristus povedal: “Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som Ja medzi nimi.” To znamená, že máme takýmto spoločenstvom s našimi najbližšími vytvárať v našich príbytkoch domácu Cirkev. Ľudia môžu načerpať aj v prírode, ktorá je chrám zhotovený Božou rukou. Ďalej sú tu všetky možnosti, ktoré sa nám ponúkajú zo strany Božích služobníkov (pápeža, biskupov, kňazov, rehoľníkov aj laikov).
Myslíte, že bolo rozhodnutie zavrieť kostoly správne? Ako môžeme reagovať na tých, čo si myslia, že kostoly mali byť zatvárané ako posledné?
Odpoveď na túto otázku spoznáme čoskoro všetci v následkoch a duchovných dopadoch, ktoré sa po uvoľnení určite skoro prejavia.
Viete si predstaviť, že budú verejné bohoslužby zakázané dlhšiu dobu? Ako dlho takto Cirkev vydrží? Ako ju to podľa Vás zmení?
Odpoviem jednoducho. Cirkev tu od založenia je a bude. V dejinách Cirkvi nájdeme tie najrozmanitejšie skúšky, aké si len vieme, ba aké si aj nevieme predstaviť, a je tu stále. Preto ma ani na sekundu v týchto dňoch nenapadlo, že Cirkev ako takú by mohla ohroziť táto médiami preexponovaná pandémia. Ohroziť sa môžeme len my sami a to aj v Cirkvi tak, že vpustíme do nášho srdca pochybnosť o Božej všemohúcnosti. Toto vnímam ako riziko, no zároveň aj ako nástroj, ktorý preveruje základy našej osobnej viery v Boha.
Viacerí kňazi sa už vyjadrili k otázke súčasnej pandémie ako “Božieho trestu”. Ako to vnímate Vy?
Nemyslím si, že je to Boží trest, ale prirodzený následok egoizmu ľudstva voči ostatnému stvoreniu. Boh nepovedal: “Ničte zem, ktorú vám dávam!” Povedal: “Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi.”
Podmaniť a ničiť, to je veľký rozdiel! Príroda sa búri voči človeku, lebo človek sa búri voči nej. Zvrátené gender operácie pohlaví, chémia v našich pokrmoch, pokusy, atómové výbuchy, skúšky v oceánoch, neetické a zbytočné pokusy na zvieratách, znečistenie ovzdušia…
Človek ochranca sa znetvoril na ničiteľa, čo pre časný zárobok dokáže obrovskými kovovými strojmi vpáliť do pralesov a ničiť, len aby mohol vyťažiť všetku ropu zeme. Človek, ktorý dokáže jesť mozog opice za živa. Človek, ktorý odpíli majestátnemu slonovi jeho kly a následne ho nechá takto okypteného napospas krutému osudu.
Človek sa trestá sám a ešte sa len vytrestá. Následky takéhoto chovania našej spoločnosti z roka na rok nadobúdajú skutočne apokalyptický charakter, čoho je podľa mňa COVID-19 len nepatrným aktuálnym prejavom a dôsledkom.
Ako vnímate dianie v Cirkvi v iných štátoch? Mohli by sme sa niektorej krajine pripodobniť? Aké dobré riešenia podľa Vás existujú v zahraničí?
Z každej miestnej cirkvi sa môžeme isto niečím aj obohatiť, ale aj nechať skaziť. Preto je veľmi dôležité, aby sme primárnu inšpiráciu hľadali v nás samých, pod vedením Ducha Svätého.
Ako “v nás samých”?
Každý národ, každá kultúra má svoje špecifiká. Pre Afričanov je prirodzené, že na bohoslužbách tancujú, no neviem si predstaviť, ako by na to reagovali u nás v Šamoríne. Žitú nábožnosť treba ľuďom prinášať autenticky, teda nevyhnutne a prirodzene. To, čo je zrozumiteľné veriacim v Humennom, už u nás môže byť neprirodzené. Preto v tejto veci každý kňaz stojí pred náročnou, ale krásnou výzvou: Prinášať Boha v slove Písma nemenne a pravdivo, tak ako bolo zjavené, a súčasne bez rozriedenia a bludov modernizmu.
— Veronika Danková
Pridať Komentár